Medzibrod vo veršoch

Naša dedina

V údolí naša dedinka drieme
obklopená lánmi úrodnej zeme,
vencom hôr obkolesená,
sťa lúka v plnom kvete nekosená.
Starý Hron jej nohy umýva,
vlasy zas češe Prašivá.

Horské potoky ju napájajú,
cesta, železnica so svetom spájajú.
Rád sa šplhám po stráni,
mám dedinku ako na dlani.

Rátam jej domy, ulice
a keď prídu Turíce
aj brezové májky osadené,
zvedavé devy prebudené,
čo zvŕtajú sa pri tanci
so švárnymi mládenci.

Pekná je tá naša dedina,
v duchu si občas spomínam
ako tu ľudia ťažko žili,
na poli dreli, v lese lopotili.

Často ozýval sa detský plač,
nebolo múky na koláč.
Z domov spínala ruky bieda,
o vzdelávaní sa hovoriť nedá.

Nie každý mal perinu z páperia,
ale mladí už tomu neveria.

Ono aj mŕtvi by sa podivili,
keby sa teraz prebudili.
Zvolali by: „Do sto hromov!
Koľko vyrástlo nových domov.“
A miesto koní pri válove
ligocú sa tátoše oceľové.

V lete i tvrdú zimu
visel nad obcou oblak dymu.
Teraz časy inak plynú,
Teplo v domoch je od plynu
a pre dobrú pohodu
tečie voda z vodovodu.
Len ten žije chudobne
kto v krčme mení na drobné.
Mám rád dedinku z jari,
Keď pučí lístie na konári,
Ale pekná je aj v lete
so záhradami v plnom kvete,
aj farbami jesene očarená,
aj v zime snehom obielená.

Keď zapíska vlak na stanici
náhlia sa chlapci ružolíci,
za nimi ženy, devy zvodné,
čo pekné sú v noci i vodne.
Každý uberá sa svojim smerom,
ale vrátia sa pred večerom,
bo každý rád sa navráti
k chlebovej svojej podstati.

Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane,
naozaj sa tak stane
ak rodná dedina v srdciach zostane.

Teodor Očenáš